Ako sa z chodby a topánkovníka stala študovňa a z mamky s nízkym vzdelaním učiteľka

Autor: Michal Sivák | 20.7.2020 o 20:02 | (upravené 20.7.2020 o 23:40) Karma článku: 13,30 | Prečítané:  4365x

Ako dieťa som sníval o všetkom. Túžil som mať vlasnté auto, byť pilotom veľkého lietadla, mať veľký dom alebo byť učiteľom, či kuchárom. Pomaly sa moje sny stávali skutočnočnosťou a začal som si ich plniť. 

Toto je príbeh o tom, ako sa sny stávajú skutočnosťou a ako sa z malého rómskeho chlapca Michala sa stal učiteľ. Pochádzam z mnohopočetnej  rómskej rodiny. Ja konkrétne z trojčiat - trojvaječných. Každý zo svojho “vajca”, nikto sa na nikoho nepodobá. O rok sa narodil mojim rodičom ďalší prírastok, takže sme 6 členná rodina. 

Ako malé deti sme našou mamkou boli vedení k čestnosti a usilovnosti. Vždy nám vravela, že tak najďalej zájdeme. Mamka je tým najväčším vzorom a takou kráľovnou pre nás všetkých. Bola vždy čestná, spravodlivá, múdra a hlavne ľudská. Jej slová platili a pre nás boli ako zákon. Mala ťažký pôrod, no zvládla to. V nemocnici strávila dlhé obdobie, pokiaľ sme neboli zdraví. Mať trojčatá nie je bežná vec, no mamka to aj napriek rôznym komplikáciám zvládla. 

MAMA = UČITEĽKA 

Veľmi dobre si pamätám, ako sa nás snažila učiť, vzdelávať.  Keď sme mali ísť do tretieho ročníka, počas prázdnin si každý deň sadla na koberec ku kuchynskej linke a učila nás vybrané slová. Do tretieho ročníka sme šli naučení. Bolo to náročné, ale o to krajšie, keď sa naša mamka stala cez prázdniny našou učiteľkou. Prevzali sme žezlo našej mamky a začali sme doma s domácim vzdelávaním. Ako deti sme sa radi doma hrali na učiteľov. Založili sme si školu, kde  som bol riaditeľ a môj brat zástupca. Keďže nás bolo dosť, vedeli sme sa navzájom učiť. Používali sme knihy, ktoré sme dostali na začiatku školského roka.  Neraz sa stalo, že sme ich nevrátili. Hodnotili sme sa navzájom podľa stanovených normiem, používali sme bodovú stupnicu ako  učitelia. Mali sme aj triednu knihu a podobné administratívne záležitosti, ktoré riadna škola potrebuje. Odkiaľ sme to mali ? S internetom sme veľmi pracovať nevedeli, ale na základnej škole nás učili, že ak si dáme www.google.sk a napíšeme tam kľúčové slovo, tak nám to nájde všetko, čo potrebujeme. Šetrili sme si peniaze a chodili sme do papiernictva tlačiť. Povedali, čo má teta napísať do Googlu, čo chceme vytlačiť a šikovná teta nám to za pár centov vytlačila. Ako riaditeľ domácej školy, ktorá bola vždy každý deň večer od 19:00-21:00 som tvoril časovo - tematické plány. Ako som sa to naučil ? Nevedel som, čo je to výkonový štandard alebo obsahový štandard, nič s tým spojené. Nedávalo mi to zmysel, ale keď sme mali v škole zber papiera, učitelia vyhadzovali takéto materiály a ja som si ich rád zobral domov. Vedel som, že naši učitelia podľa toho učia a riadia sa tým. Mal som zdroj, ako taký časovo - tematický plán má vyzerať. Pozrel som sa do tých dokumentov, prečítal som si to, niečo som vyškrtol, niečo som dopísal, ako mi to sedelo a plán bol na svete. Po roku som si začal písať plány sám. Kúpil som si veľký zošit, nariadkoval ho a podľa obsahu učebnice napísal. 

Rodičia nám nikdy nekupovali hračky, sem tam na Vianoce. Raz nám kúpili tlačiareň. Bola to investícia a presviedčanie, že to potrebujú oni a nie my, aj keď sme to najviac potrebovali my. Snažili sme sa ich presviedčať a podarilo sa.  Bola to neskutočná radosť!  Tlačili sme si testy, úlohy, cvičenia, plány, úplne všetko. Vďaka tejto skúsenosti sme na naučili pracovať v programoch WORD, POWER POINT a pod.. 

Sú to spomienky, na ktoré len tak nezabudnem. Boli to krásne chvíle, kedy sme sa navzájom učili, písali testy medzi sebou. Mali túžbu niečo vidieť a hlavne sme prahli po informáciách. Roky plynuli, úspešne som sa dostal na strednú školu. Už na základnej škole som vedel, čo chcem v budúcnosti robiť. Mamka mi vždy vravievala, že si mám vybrať také povolanie, kde nebudem robiť ťažko, manuálne ale naopak, budem pracovať s hlavou a robiť hlavne to, čo ma baví. Lákalo ma všetko, mal som veľkú túžbu byť učiteľom či kuchárom. V čase, keď som sa rozhodoval, akým smerom sa uberiem, som sa rozhodol, že budem kuchár. Narazil som však na vážny problém - odbor sa vyučoval v inom meste a rodičia mi nechceli/nemohli prispievať na cestovné. Vtedy mi mamka radila a zhovárala sa so mnou, že čo ďalej. Po dlhých konzultáciách sme sa zhodli, že zostanem v meste a kuchársky sen si pravdepodobne nesplním. 

Ostal som v meste, kde som vyrastal a šiel na gymnázium. Stal som na gymnazistom. Na prvý deň nikdy nezabudnem. Bolo to niečo neskutočné. Moje prvé kroky boli plné ťažkého vzdychania a neistoty. Keď som prešiel úvodným ceremoniálom, prišiel som domov s plačom a vravel som si, že ja to nezvládnem. Cítil som sklamanie, že to nedám, že to nie je pre mňa. Mamka ma upokojovala a povedala, že to spoločne zvládneme. A presne tak sa aj stalo. Počas gymnázia som mal problém s matematikou a angličtinou. Časom som prišiel na spôsob a metódu, ako to celé zvládnuť Absolvoval som rôzne doučovania priamo s učiteľmi, ktorí ma učili, ale aj s inými, ktorí mi dali nádej. Mamka ma vždy skúšala. Sadla si na gaučovku, dal som jej zošit. Čítala potichu a sledovala text, ktorý som rozprával. Takto to prebiehalo 4 roky. Celé štúdium som sa učil na chodbe. Knihy a zošity som si položil na tzv. "botník” - miesto, kde sa dávajú topánky a tak som sa učil pred dverami. Keď som potreboval ticho, poslúžila aj pivnica. Gymnázium som skončil vďaka podpore mojej mamky a úžasných učiteľov, ktorí ma podporovali, ale aj vďaka trpezlivým susedom, ktorí ma nechali na chodbe pri zažatom svetle. Na moje prekvapenie, skončil som ho veľmi dobre.

Keď prišiel moment výberu vysokej školy, neviem ako sa mi podarilo prihlásiť na Pedagogickú fakultu v Prešove. Prijali ma a ja som začal vysokoškolský život. Nie ten tradičný, ale ten svoj. Bol to taktiež zvláštny pocit pri zápise, kedy nám študijná referentka rozprávala, čo nás čaká a neminie. Priznám sa, neveril som, že to dám. Prešli mesiace a ja som sa na škole udomácnil. Štúdium nebolo ľahké. Učitelia kládli vysoké nároky a ja som sedel nad knihami deň i noc. No nikdy som nenadával, priam som sa v tom vyžíval. Škola bola fajn, začalo ma to baviť, získal som učiteľské zručnosti, ktoré  som potreboval. Časom som si našiel priateľov, kamarátov a spriaznené duše, ktoré ma vždy podporovali. Najkrajšie chvíle boli chvíle v školskej jedálni a pred internátom. V školskej jedálni sme sa dobre najedli s mojimi priateľmi, pokecali a vždy dobre posrandovali. Časom som si uvedomil, že som prešiel do dospeláckeho života. Ostával som cez víkendy, varil som si, pral, umýval, žehlil a robil presne to, čo robila moja mamka mne. Keď som sa vracal domov, bolo to len vždy príležitostne. Časom som si uvedomil, že by sa zišla nejaká brigáda. Z 10 eur na týždeň sa ťažko žilo, ale dalo sa a verte či nie, človek sa vždy uskromnil a dokonca ja niekedy našetril. Keď prišiel moment hľadania brigády, dostal som v druhom ročníku príležitosť učiť v Súkromnej materskej na Luníku 9 v Košiciach. Neskôr som na tom sídlisku začal mentorovať a tútorovať rómske deti, mládež. Znova ďalšia krásna skúsenosť, ktorá obohatila môj život. Ak by som mal o tejto skúsenosti písať, nedopísal by som sa.  Pracoval som v rôznych organizáciách v treťom sektore ako je  ETP Slovensko, SGI a pod., vďaka ktorým som spoznal Rómov z hlbšej perspektívy. Spoznal som kultúru, jazyk a všetko s tým spojené. 

Dnes píšem s odstupom času, už promovaný učiteľ bakalárskeho štúdia v odbore predškolská a elementárna pedagogika. Uvedomujem si moc žezla mojej mamky a rôznych rozhodnutí v mojom živote.  V krátkosti som opísal len úlomok niečoho, čo vnímam za dôležité. Často som padal, ale vždy som sa za podpory mojich priateľov, súrodencov a mojej mamky vzchopil. Som hrdý Róm a uvedomujem si, že naša komunita potrebuje vzory a pozitívne príklady. Všetko sa dá, len treba natrafiť na správnych ľudí a plniť si sny, ktoré od detstva kotvia v tých našich hlavách. Moje sny som zakotvil na pilieroch,  ktoré som vnímal ako dôležité. Majte sny a plňte si ich. 

Dnes hrdo môžem vyhlásiť, že všetko stálo za to. Ak ste čakali, že budem negatívny, ste na omyle. Som pozitívny človek, no nedám sa vtiahnuť negativizmom, práve naopak. Ak chceme byť šťastní, záleží to len na nás, ako sa vnútorne nastavíme. Ak budeme vidieť vo všetkom len to zlé, budeme negatívni, ale ak budeme hľadať v tom negatívom niečo pozitívne, verte či nie, budeme hľadať spôsoby, ako meniť zlé na dobré, negatívne na pozitívne.  

Francúzsky básnik Viktor Hugo, v jednom krásnom citáte vystihol podstatu, citujem: „ Život je čakanie na to, kedy sa naše sny premenia na skutočnosť.” Je to len v nás v nikom inom ...

Ďakujem mamka, za každú podporu, za každé milé slovo. Za to, že si vo mňa verila, za to, že si ma vždy podporovala, aj keď to nebolo ľahké. Ďakujem ti za všetko, za tvoju lásku, radosť, slzy aj pokoj, ktorý si vždy naliala do mojej duše, keď mi nebolo dobre. Dnes som učiteľom a vďaka tvojej podpore. Ďakujem ! 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Už ste čítali?